Mečíř spomína na finále DC 2005

Pre prezidenta Slovenského tenisového zväzu Miloslava Mečířa je daviscupové finále s Chorvátskom aj po 20 rokoch výnimočný zážitok. Štvrtého decembra 2005 bol v bratislavskom NTC v pozícii kapitána tímu blízko k zisku „šalátovej misy“. V dramatickom dueli jeho zverenci napokon prehrali 2:3, no dosiahli jeden z najväčších úspechov v ére samostatnosti Slovenska.

„Boli to neopakovateľné chvíle, ktoré človek nezažije hocikedy. Zišla sa veľmi dobrá partia chlapcov, ktorí mali aj dobrú mentálnu výbavu. Dominik Hrbatý, Karol Kučera, Karol Beck i Michal Mertiňák dokázali predvádzať vynikajúci tenis a veľakrát aj prekvapiť. Vedeli počas zápasov vytvoriť výbornú atmosféru, strhnúť na seba divákov a dosiahnuť cenné víťazstvá,“ zaspomínal si Mečíř.

Historické finále prišlo rok po návrate medzi daviscupovú elitu. „Naštartovalo nás víťazstvo nad Juhoafrickou republikou na tráve v Johannesburgu v apríli 2004. Musím sa priznať, že som kamarátom pred zápasom písal, že si ideme do JAR splniť povinnosť a že asi prehráme. Nič tomu totiž nenasvedčovalo, že by sme mohli vyhrať. Do posledného momentu sme nemohli trénovať na hlavnom kurte. Karol Beck však zahral v úvodnej dvojhre proti Waynovi Ferreirovi fantasticky, Karol Kučera pridal druhý bod a uspeli sme aj vo štvorhre proti skvelým domácim deblistom. Na jeseň sme zvládli i domáci zápas s Nemeckom, v ktorom Domino Hrbatý zvíťazil nad Tommym Haasom a Kajo Kučera v rozhodujúcej dvojhre zdolal Floriana Mayera,“ opísal Mečíř náročný návrat do svetovej skupiny.

V roku 2005 Slovákom prial aj žreb a proti Španielsku, Holandsku, Argentíne i Chorvátsku hrali doma. Španieli postavili Rafaela Nadala iba do štvorhry, keďže mal za sebou antukový turnaj v Mexiku a náročný presun. „Rafa bol vtedy vychádzajúca hviezda, dobré výsledky dosahoval najmä na antuke. Možno ani španielsky kapitán neveril, že by sa po prílete z Mexika dokázal tak rýchlo adaptovať na rýchly povrch, ktorý sme zvolili. Keď ho postavili do štvorhry, zo začiatku patril medzi tých slabších, ale na konci zápasu bol jedným z najlepších na kurte. Chlapcom som musel prízvukovať, aby to nehrali na neho, lebo nevedeli cez Rafu uhrať bod,“ zdôraznil Mečíř, podľa ktorého bola kvalitná slovenská štvorhra veľmi dôležitým faktorom na ceste do finále. „Mišo Mertiňák sa v celom roku 2005 veľmi uplatnil vo štvorhrách a s Karolom Beckom si sadli. Karol bol taký hravý typ, všestranný. Medzi ním a Merťom bola dobrá chémia. Obaja boli v debli šikovní a dobre sa dopĺňali. Po dlhom čase sme mali štvorhru, ktorá nebola zložená z dvoch singlistov. Chalani vyhrali proti Španielom, Holanďanom i v semifinále nad Argentínčanmi. Škoda, že Karol nemohol nastúpiť vo finále pre pozitívny test zo súboja a Argentínou, bolo to pre nás oslabenie.“

Slovensko napriek tomu živilo šance na daviscupový triumf, keď Hrbatý v strhujúcom päťsetovom súboji tímových jednotiek zdolal Ivana Ljubičiča a vyrovnal na 2:2. „Domino vyhral zápas, ktorý nás ešte udržal v hre. S Ljubičičom mal veľmi negatívne skóre, vyložene mu nesedela jeho hra. Dokázal však, že v Davis Cupe môže zdolať hocikoho. Bol to srdciar, ktorý vedel dostať fanúšikov do varu. Domino získal veľmi cenný skalp a pripravil Ljubičičovi jedinú prehru v celom daviscupovom ročníku.“

Pred záverečnou dvojhrou musel Mečíř riešiť dilemu, či postaviť Kučeru alebo Mertiňáka. „Boli to veľmi ťažké chvíle, rozhodol som až po dlhom váhaní. Kajo už skoro vôbec nehrával, mal nevyrovnané výkony a v zápase s Ljubičičom sa veľmi nechytal, nedokázal mu príliš vzdorovať. Bál som sa, aby sa to isté nezopakovalo v dueli proti Mariovi Ančičovi, preto som sa rozhodol pre Miša Mertiňáka. Po boji je každý generálom, no keby som sa mohol rozhodnúť ešte raz, asi by som to postavil tak isto. Škoda prvého setu, ktorý mal Merťo dobre rozohraný, no prehral ho v tajbrejku. Ančič potom dostal krídla a bol lepší hráč.“

Aj s odstupom dvadsiatich rokov sa vtedajší kapitán tímu a súčasný prezident Slovenského tenisového zväzu Miloslav Mečíř rád vracia v myšlienkach k daviscupovému úspechu. „Sú to krásne okamihy, ktoré sa dopredu nedajú naplánovať.  Som vďačný, že som to mohol zažiť. Často chodím v NTC okolo plagátov a fotiek, ktoré mi tieto momenty pripomínajú. Niekedy cítim až smútok a nostalgiu, že čas je taký neúprosný a rýchlo letí. Takéto úspechy sú pre človeka veľkou vzpruhou a povzbudením. Rád by som zažil takýto moment aj ako prezident zväzu, ale ak by som si mohol vybrať, najradšej by som bol zasa hráč. Síce už nie v tomto tele, ale drevenú raketu by som si na kurt vzal opäť. Je to ako s topánkami, keď človeku sadnú, nie je dôvod na zmenu,“ zavtipkoval šesťdesiatjedenročný rodák z Bojníc.

Olympijský šampión vo dvojhre zo Soulu 1988 verí, že Slovákom sa v Davisovom pohári opäť podarí dosiahnuť nejaký úspech. „Mladšia garnitúra teraz vystrkuje rožky. Chlapci vyhrali ME do 16 rokov a boli druhí na ME do 14 rokov. Držia krok so svetovou konkurenciou lepšie ako covidová generácia. Dúfam, že v najbližších rokoch posilnia náš tím. Aj jeho súčasní lídri však už dosiahli dobré výsledky. Alex Molčan bol v prvej svetovej päťdesiatke a vo finále turnaja ATP v Belehrade pred štyrmi rokmi potrápil Djokoviča, v dobrom svetle sa ukazoval aj Lukáš Klein. Vo štvorhre nám rastie nádejný deblista v osobe Miloša Karola. Keď sa to chalanom zíde a budú v dobrej forme, môžu zdolať každého, čo potvrdili vlani v Srbsku. Určite nepredajú kožu lacno ani vo februári budúceho roka na pôde silného Francúzska.“

Mečířa nepotešilo, že v uplynulých rokoch sa viackrát zmenil formát súťaže. „Neviem, ktorým smerom sa to chce presne uberať. Veľa tam diktujú aj komercia a televízia. Prekážalo mi, že daviscupové zápasy sa skrátili a hrajú sa iba na dva víťazné sety. Nechcem povedať, že súťaž stráca na význame, ale súčasný model s finálovým turnajom na jednom mieste mi pripadá trochu menej atraktívny pre publikum. Domáce zápasy v minulosti vždy boli vypredané. Teraz keď hrá osem tímov v jednom dejisku, tak šesť z nich je dosť cudzích a o niektoré zápasy nie je až taký divácky záujem, hoci sú kvalitné.“ (stz, tasr)

FOTO: tasr/Pavel Neubauer