Zaujímavý rozhovor s I. Moškom

Generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška, ktorý túto funkciu zastával nepretržite už od roku 1991, uzavrie na konci apríla bohatú životnú kapitolu. Vo veľkom bilančnom rozhovore pre HN spomína na svoje začiatky, úspechy slovenského tenisu a veľké projekty, ale hovorí aj podpore športu na Slovensku a budúcnosti najmasovejšieho individuálneho športu u nás.

Po 35 rokoch končíte v pozícii generálneho sekretára Slovenského tenisového zväzu. Čo vás k tomuto rozhodnutiu viedlo a s akými pocitmi odchádzate?
K tomuto rozhodnutiu ma viedlo to, že už pred štyrmi rokmi som zvažoval ukončiť svoje pôsobenie, ale mali sme rozostavané NTC Košice a chcel som tento strategický projekt STZ za 15 miliónov eur dokončiť, uviesť ho do prevádzky a nastaviť jeho fungovanie. V roku 2024 sme projekt skolaudovali a v roku 2025 má za sebou prvý úspešný rok prevádzky. Projekt slúži na prípravu talentov, organizovanie domácich aj medzinárodných podujatí, športovanie košickej verejnosti a je finančne aj prevádzkovo zastabilizovaný. Veľmi sa teším, že dostal jednu z hlavných cien „Stavba roka 2024“ od Ministerstva dopravy a výstavby a teda, že aj odborná verejnosť ho považuje za kvalitný. Takže už nič nebránilo tomu, aby som v septembri 2025 s polročným predstihom oznámil prezidentovi STZ Milošovi Mečířovi a výkonnému výboru STZ, že toto funkčné obdobie bude moje posledné a k 30. 4. 2026 skončím vo funkcii generálneho sekretára STZ.

Ako si spomínate na vaše začiatky vo funkcii?
Nastúpil som v roku 1991, prakticky hneď po revolúcii a tesne pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Zažil som rozdelenie Československého tenisového zväzu, spoločné mítingy s velikánmi československého tenisu Janom Kodešom, Petrom Kordom, Petrom Huťkom, ako ústredný tréner mládeže na Slovensku, ale aj prvú odbornú stáž na Nemeckom tenisovom zväze v roku 1994, už ako generálny sekretár STZ. Pri svojom vzniku 1. 1. 1993 mal STZ troch zamestnancov a rozpočet cca 200-tisíc korún, čo je dnes asi sedemtisíc eur. Mal som to šťastie začať všetko budovať na zelenej lúke spoločne s prvým prezidentom STZ Petrom Malovcom a neskôr od roku 1998 takmer 25 rokov s prezidentom STZ Tiborom Mackom. Tenis som od malička hrával, nebol som žiaden úspešný hráč, ale mal som tenis rád a zrazu prišla príležitosť robiť profesionálne to, čo máte veľmi rád. To je veľké životné šťastie. Veľmi rád spomínam na tie začiatky.

Na čo ste počas svojho pôsobenia najviac hrdí z toho, čo sa podarilo vybudovať, dosiahnuť?
Najviac som hrdý na tri veci: vybudovanie NTC Bratislava a NTC Košice, vybudovanie skvelého pracovného tímu na STZ, keď mnohí moji spolupracovníci sú so mnou už viac ako 20 – 30 rokov, a na skvelé výsledky, ktoré slovenský tenis za tých 33 rokov samostatnosti dosiahol. V top 10 sa objavili Karina Habšudová, Karol Kučera, Daniela Hantuchová, Dominika Cibulková. Turnaj majsteriek vyhrala Cibulková, vo finále alebo semifinále grandslamov boli Kučera, Hantuchová, Dominik Hrbatý, Cibulková, Magdaléna Rybáriková, v semifinále olympijských hier Anna Karolína Schmiedlová, naše ženy vyhrali Fed Cup a boli vo finále Billie Jean KIng Cupu (Fed Cupu), naši muži boli vo finále Davis Cupu, Slovensko vyhralo 4× Hopmanov pohár a naši muži vyhrali Svetový pohár ATP. Veľké úspechy zaznamenalo Slovensko v štvorhrách, kde Filip Polášek vyhral grandslam, Janette Husárová bola svetovou jednotkou a Daniela Hantuchová vyhrala všetky štyri grandslamy v mixe. V junioroch Slovensko v dvojhrách vyhralo šesť grandslamových titulov a bolo šesťkrát vo finále a v juniorských kategóriách získalo veľa titulov majstrov sveta a Európy v súťažiach tímov aj jednotlivcov.

Je nejaké rozhodnutie, ktoré by ste možno spätne prehodnotili, urobili inak alebo ľutujete?
Nespomínam si na také.

Vy ste boli pri vzniku Národného tenisového centra, tak skúste priblížiť, aké bolo budovať taký masívny projekt, v ktorého priestoroch sa aj teraz nachádzame?
NTC Bratislava sme začali budovať v roku 2001, pretože slovenský tenis začal systematicky dosahovať mimoriadne medzinárodné úspechy a potreboval stánok, kde by sa mohli hrať zápasy reprezentácie Slovenska v Davis Cupe a vo Fed Cupe (majstrovstvá sveta družstiev v tenise mužov a žien), ktoré sa od roku 1999 hrali na výnimku od ITF (Medzinárodná tenisová federácia). STZ vypísal architektonickú súťaž, ktorú vyhrali renomovaní architekti, pán Droppa a pani Cvengrošová a tento mimoriadne nadčasový projekt pre štyritisíc divákov s otváracou strechou, mimochodom prvou v tom čase v Európe, skôr ako vo Wimbledone alebo na Roland Garros, deviatimi tréningovými dvorcami, predložil vláde SR, ktorá ho schválila a podporila sumou 330 miliónov korún, čo je cca 11 miliónov eur. STZ si vzal úver vo výške 260 mil. korún a projekt s celkovým rozpočtom 590 mil. korún ( 20 mil. eur) sa začal v roku 2001 realizovať. Chcelo to odvahu, chuť, nadšenie a odmenou nám bol otvárací zápas Davis Cupu v NTC Slovensko – USA na čele s vtedajšou svetovou jednotkou Andym Roddickom. Ten zápas sme síce prehrali 2: 3, ale bol to nezabudnuteľný zážitok, pretože Dominik Hrbatý dokázal Roddicka vtedy v NTC poraziť.

Nasledoval nezabudnuteľný rok 2005, kde sme postupne v NTC porazili Španielsko s Rafaelom Nadalom, Argentínu s Davidom Nalbandianom a Federicom Coriom a v nezabudnuteľnom finále Davis Cupu proti Chorvátsku sme prehrali 2:3. Finále z NTC prenášalo zhruba 150 krajín sveta, bola to skvelá reprezentácia Slovenska vo svete. Finále v NTC Bratislava bolo finále na najmenšom štadióne v 100-ročnej histórii Davis Cupu, ale všetko sme v novučičkom NTC zvládli. Treba povedať, že NTC je multifunkčný stánok, kde sa konajú aj koncerty svetových interpretov, športové podujatia aj v iných športoch, kde sa pripravujú najväčšie talenty Slovenska v tenise a kde pravidelne každý deň rekreačne športuje viac ako tisíc ľudí. Táto multifunkčnosť nám umožnila splácať veľký úver na tento projekt a ja som hrdý, že v roku 2027 zaplatíme banke poslednú splátku približne 150-tisíc eur.

Aktuálne slovenský seniorský tenis nemá zástupcu v prvej stovke v rebríčku ATP ani v rebríčku WTA. Ako sa pozeráte na aktuálny stav slovenského seniorského tenisu, ako by ste ho zhodnotili?
Táto situácia ma neteší, ale je to prirodzená výkonnostná sínusoida. Ešte pred dvomi rokmi sme boli najúspešnejším športom na Slovensku v ankete „Športovec roka 2024“ (3. miesto obsadila Anna Karolína Schmiedlová, 4. miesto Rebecca Šramková a víťazný tím žien v BJK Cupe, ktorý skončil na 2. mieste na majstrovstvách sveta žien v tenise). Alex Molčan bol v top 50 v rebríčku ATP. Aktuálny stav je výsledkom viacerých zranení našich najlepších hráčov v posledných dvoch rokoch (Molčan, Klein, Šramková, Jamrichová). Úspešná semifinalistka z olympijských hier v Paríži Schmiedlová je na materskej dovolenke. Verím, že sa nám to čoskoro podarí otočiť k lepšiemu a veľmi rýchlo budeme mať opäť zastúpenie v top 100 svetových rebríčkov. Prísľubom sú hlavne naše juniorské grandslamové víťazky – 19-ročná Renáta Jamrichová a 18-ročná Mia Pohánková, ale aj v chlapcoch máme talentovaného 17-ročného majstra Európy Leona Slobodu a veľmi dobrú generáciu 15- a 16-ročných chlapcov aj dievčat.

Sme malá krajina a vždy to tak bolo, že sme mali aj máme veľmi úzku špičku profesionálnych hráčov a keď sa nakopia zranenia, tak sa to okamžite, v obrovskej svetovej konkurencii, ktorá v tenise dnes je, aj prejaví. Treba ale povedať, že od vzniku NTC naši tréneri vychovali sedem mužov a sedem žien do top 100 rebríčka ATP a WTA, čo je zhruba každý dva roky jeden hráč, naposledy to bol Molčan v roku 2023 a Šramková v roku 2024. Pevne verím, že tento interval zachováme a v roku 2026 – 2027 ich budú nasledovať Lukáš Klein, Jamrichová a Pohánková. Treba aj povedať, že práve teraz nám veľmi chýba generácia desiatich špičkových juniorov, ktorí odišli v posledných dvoch rokoch študovať na univerzity do USA, kde vďaka svojej výkonnosti dostali štipendiá a dali prednosť istote skvelého vzdelania pred neistotou vyrásť v úspešného profesionála v tenise, čo je čoraz ťažšie. Verím, že niektorí sa po skončení štúdia pokúsia vrátiť do profesionálneho tenisu, musíme ich podporiť a pracovať s touto novou realitou.

Môžem povedať, že konkurencia v tenise sa za posledných 15 rokov nesmierne zvýšila. Dnes je tenis najväčším globálnym individuálnym športom na svete, hrá sa na špičkovej úrovni nielen v Európe, Amerike a Austrálii, ale pribudla silná Ázia, Afrika a dnes v 100 krajinách sveta vedia vyprodukovať špičkového tenistu. Stopäťdesiaty hráč rebríčka kľudne porazí hráča top 10 – to predtým nebolo. Takže Molčan dnes určite čelí väčšej konkurencii ako napríklad Karol Kučera vo svojej ére.

Videli sme porovnanie, že Slovensko dáva celkovo ako štát na šport dvoj- až trojnásobne menej peňazí v pomere k HDP ako okolité krajiny. Je toto kameň úrazu a bolo by potrebné zvýšiť ten celkový objem? Ako sa pozeráte na podporu zväzov zo strany ministerstva športu?
Treba to vnímať v nejakom kontexte. Tým, že som tak dlho vo funkcii, tak si to presne pamätám. Od roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika, tak zhruba až do roku 2017, to znamená zhruba 25 rokov, mali športové zväzy približne jednu miliardu korún, neskôr asi 30 miliónov eur. Táto suma sa nenavyšovala, alebo keď, tak veľmi minimálne. Potom prišiel zákon o športe, ktorý bol v parlamente schválený naprieč politickým spektrom v roku 2017, práve preto, že sa robil presne tak, ako sa zákon má robiť. Nikto nepriniesol do Národnej rady pod pazuchou nejaký poslanecký návrh, žiaden minister nepriniesol do Národnej rady nejaký vládny návrh. Prešlo to polročným pripomienkovým konaním, na príprave zákona sa zúčastnili všetky športové organizácie, zväzy, inštitúcie, Ministerstvo financií, Ministerstvo školstva, pod ktoré šport vtedy patril. Veľmi dobre si pamätám, že tá príprava trvala v podstate dva roky, kedy sa diskutovalo o tom, ako bude ten zákon vyzerať. Boli to samozrejme aj dlhé diskusie a výmeny názorov medzi individuálnymi a kolektívnymi športami, ministerstvom školstva a financií, ale nakoniec sa prezidenti 15 najväčších zväzov, čo predstavovalo 85 percent členskej základne všetkých športovcov na Slovensku, zhodli a predstavili nový návrh zákona o športe.

Akceptovala ho vláda, parlament a v NR SR bol schválený s najväčším počtom hlasov koalície aj opozície, myslím, že to bolo okolo 135 hlasov poslancov. Príspevok pre športové zväzy narástol skokovo za päť rokov z 30 miliónov eur na viac ako 60 miliónov eur, čo je pre slovenský šport skvelá správa. Za osem rokov, čo zákon funguje, sa výrazne zvýšil počet športujúcich detí vo všetkých športoch, vďaka zákonom dobre nastavenej motivácii športových zväzov rozširovať členskú základňu detí a mládeže. Športové výsledky tohto zákona možno očakávať najskôr za 10 rokov, pretože práca s mládežou vo všetkých športových zväzoch je beh na dlhú trať a môže sa najskôr prejaviť o 10 rokov vo výsledkoch reprezentácií na olympiáde alebo majstrovstvách sveta. Možno niečo už na olympijských hrách v Los Angeles.

A teraz môžeme prejsť k tomu, prečo je to ešte stále málo oproti ostatným krajinám. Ja si myslím, že zo strany štátu je to nastavené správne, aj to, že financovanie je naviazané na príjmy zo spoločnosti Tipos. Bolo by skvelé k tomu v budúcnosti pridať aj príjmy štátu zo stávkových kancelárií, pretože tieto príjmy štátu priamo súvisia so športom. Štát v zákone veľmi dobre zadefinoval verejný záujem v športe, ktorým je počet športujúcich detí a reprezentácia Slovenska. Tento verejný záujem matematicky popisuje a meria vzorec a športové zväzy podľa toho, ako napĺňajú verejný záujem v športe, dostávajú vypočítanú výšku dotácie od štátu. Štát, reprezentovaný cez Ministerstvo športu, len musí dobre merať verejný záujem, to znamená, musí dobre kontrolovať, aby naozaj to, čo uvádzajú športové zväzy, bolo aj pravdivé. Či už ide o členskú základňu alebo výsledky. Pravidelne merať zahraničnú a domácu popularitu športu, pretože čím väčší úspech vo svete v čo najpopulárnejšom svetovom športe, tým lepšia reprezentácia Slovenska. Vzorec obsahuje všetky dáta, ktoré sa dajú analyzovať a na základe analýzy prípadne vylepšovať a zdokonaľovať nastavené pravidlá. Ale vždy by sa to malo diať po diskusii so športovými zväzmi, ktoré sú zodpovedné za rozvoj jednotlivých športov na Slovensku.

Čo je teda najväčší problém?
Najväčší problém slovenského športu je málo peňazí, ktoré majú samosprávy a municipality, pretože to, čo nám najviac chýba, je, že mestá, obce a VÚC nemajú peniaze na to, aby podporovali lokálne športové kluby a nemajú na to ani pravidlá. To, čo je najväčší problém slovenského športu oproti Maďarsku, Česku, Poľsku, je fakt, že mestá a obce v Maďarsku, Česku a Poľsku majú na svoje fungovanie výrazne viac peňazí zo štátu vďaka inak nastavenému prerozdeľovaniu príjmov z daní, a preto majú oveľa viac peňazí na podporu svojich lokálnych športových klubov ako majú starostovia a primátori miest a obcí na Slovensku.

Druhý problém je, že keby aj u nás malo viac peňazí najväčších osem miest, respektíve VÚC, nemajú nastavené pravidlá, ako by mali podporovať šport. Ak by tam prirodzene urobili podobný vzorec, ako má štát v zmysle, že reprezentáciu Slovenska by nahradila veličina reprezentácia mesta, VÚC v rámci Slovenska plus členská základňa mládeže jednotlivých klubov v meste alebo VÚC a na základe toho podpora, tak by to výrazne pomohlo všetkým slovenským športom. Ale na to musia mať najskôr VÚC a mestá peniaze, ktoré nemajú, pretože sa stále sťažujú, že majú len na základné veci a to málo, čo im ostane na šport, dajú na 90 percent futbalu a hokeju.

To znamená, všetky ostatné kluby v športoch ako atletika, plávanie, tenis, hádzaná, basketbal, volejbal, kanoistika atď. v podstate žijú len z toho, čo im dá národný športový zväz a rodičia. Kluby nevedia získať finančné zdroje zo svojich miest, obcí, VÚC v takom objeme ako v Maďarsku, Česku a Poľsku. A preto to zostáva na rodičoch, ktorí musia v kluboch všetko platiť, a na centrálnej podpore športového zväzu podľa členskej základne, ktorá nestačí, pretože hlavná úloha športových zväzov je predovšetkým nastaviť pravidlá podpory talentov, súťaží a zabezpečiť reprezentáciu Slovenska a infraštruktúru národného významu, ale nie to, aby nejakou veľkou mierou podporovali lokálne športové kluby. Kluby majú podporovať mestá, obce a vyššie územné celky. Samozrejme potom je tu aj sponzorská časť, to znamená výkonnosť ekonomiky. Tá je aj v Poľsku, Česku a Maďarsku momentálne vyššia a preto aj firmy v týchto krajinách viac sponzorsky podporujú športové kluby a šport.

Tieto dve nohy, čo sa týka municipalít a sponzorov, sú nastavené na Slovensku, bohužiaľ, zle a to z dôvodov, že firmy majú veľké daňové a odvodové zaťaženie, nemajú ďalšie zdroje sponzorovať šport a VÚC a mestá majú málo peňazí, lebo musia robiť sociálne veci, školstvo, cesty, na všetko majú tiež málo peňazí a neostáva im na šport. Čiže keby som mal povedať, čo treba spraviť, tak bolo by treba dať mestám a obciam viac peňazí a jedným dychom im aj povedať, že toľkoto musíte dať na šport podľa takýchto pravidiel. Mali by existovať nejaké základné pravidlá, že keď je v meste desať športových klubov, tak nemôžu dostať peniaze len dva. Mali by ich dostať podľa nejakých pravidiel aj tie ostatné, pokiaľ napĺňajú verejný záujem mesta, to znamená, že v kluboch športujú deti a športové kluby majú výsledky, ktoré dobre reprezentujú mesto v súťaži s inými mestami na Slovensku. Čiže keby sa do toho vniesli podobné pravidlá aj na municipálnej a mestskej úrovni, ako má dnes na podporu športu štát, tak si myslím, že by to športu veľmi pomohlo.

Aké najväčšie projekty, ktoré vznikali ešte za vášho pôsobenia, sú momentálne pripravené na zväze a dokončí ich váš nástupca?
Máme dobre vymyslenú podporu mládeže, myslím, že sme jediný športový zväz na Slovensku, ktorý systémovo podporuje cca 100 rodičov talentovaných detí sumou od 2-tisíc do 5-tisíc eur ročne, máme vymyslený systém turnajov. Slovenský tenisový zväz každý rok organizuje asi 30 medzinárodných juniorských turnajov, aby deti nemuseli toľko cestovať do zahraničia a mali menšie náklady. Podporujeme to v každej kategórii – do 14, 16, 18 rokov.

Organizujeme viac ako 400 turnajov mládeže a aj pre tento dobre fungujúci systém sme v juniorských kategóriách relatívne úspešní a držíme krok so svetom. Už štvrtý rok po sebe je Slovensko, v hodnotení Európskej tenisovej asociácie, v top 10 krajín v juniorskom tenise. Aktuálne v roku 2025 je to 3. miesto zo 47 hodnotených krajín v Európe. Máme taktiež dobre nastavený systém našej infraštruktúry. Treba takisto povedať, že Slovenský tenisový zväz má dnes majetok cca 30 miliónov eur, ktorý predstavujú NTC Bratislava a NTC Košice, a pred 35 rokmi mal majetok nula.

Vo forme štúdie máme pripravený infraštruktúrny projekt NTC Banská Bystrica. Pred pár rokmi sme o tejto téme rokovali s primátorom a s kompetentnými, ktorí majú v úvodnej fáze do toho čo povedať, a je záujem. A myslím si, že keby sme mali tri národné tenisové centrá, tak by to bol pre slovenský tenis geograficky optimálny stav.

Samozrejme, je ešte iná cesta, a to vybudovať menšie regionálne centrá pri kluboch. Toto vidím ako zložitejšie, pretože oveľa lepšie sa manažuje a financuje veľké centrum, lebo je to multifunkčné z hľadiska príjmov a nákladov, ako nejaké menšie, kde sú v podstate len náklady a veľmi nízke príjmy. Bolo by to na bedrách STZ a klubov. Ale aj tento model treba premyslieť a analyzovať.

Je už známy váš nástupca?
My máme 24. apríla voľby. Verím, že podporu pri voľbe prezidenta získa olympijský víťaz Miloš Mečíř. Má za sebou úspešné štyri roky. Dostavali sme NTC Košice, mali sme skvelé účinkovanie na olympiáde v Paríži 2024, kde 4. miesto  vybojovala Schmiedlová, v roku 2024 sme boli vo finále BJK Cupu, v roku 2024 muži postúpili do finálovej skupiny Davis Cupu medzi 16 najlepších tímov sveta, Renáta Jamrichová vyhrala juniorský Australian Open a Wimbledon v roku 2024, Mia Pohánková vyhrala juniorský Wimbledon v roku 2025, mali sme skvelé účinkovanie v tímových súťažiach mládeže, je dobre naštartovaný juniorský tenis a stabilná finančná situácia v Slovenskom tenisovom zväze. Novozvolený prezident potom navrhne generálneho sekretára, ktorého musí schváliť výkonný výbor.

Čomu sa plánujete venovať po skončení mandátu?
Budem o tom rozmýšľať 1. mája.

Aký odkaz by ste na záver dali slovenskému tenisu, fanúšikom a vášmu nástupcovi?
Som presvedčený, že tenis má dobre zasiate a skôr alebo neskôr príde aj dobrá žatva. Bol by som rád, keby to bolo už na olympiáde v Los Angeles 2028, a keď nie, tak určite na olympijských hrách 2032.

Link na článok: TU

Autor: Branislav Samson